Stres a adaptogénne rastliny

Pojem „adaptogénu“ je historicky súčasťou práce Hansa Selyeho o fyziológii stresu, ktorú vykonával od polovice 30. rokov 20. storočia. Adaptogén by mal zlepšovať celkovú odolnosť tela, aby pôsobil proti škodlivým účinkom dlhodobého stresu vedúceho k fáze vyčerpania.

Požadovanými výhodami sú zníženie fyziologických a psychologických reakcií na stres v počiatočnej fáze poplachu (anti-alarm efekt) a oneskorenie alebo potlačenie vstupu do štádia vyčerpania. Takže slovo „stres“, je v dnešnom svete prítomné, čo to znamená? Aký je model vyvinutý Hansom Selye?

Hans Selye, otec pojmu stres

Hans Selye,ktorý sa narodil vo Viedni v roku 1907 a zomrel v Montreale v roku 1982, bol zakladateľom Ústavu experimentálnej medicíny a chirurgie na McGill University v Montreale, ktorý viedol od roku 1945 do roku 1976.

Vynálezca teórie stresu, predstavil tento termín v medicíne v roku 1936, a v roku 1956 publikoval hlavné dielo „The stress of life.“ Vo svojich pokusoch na potkanoch, Selye veľmi skoro poukázal na rôzne škodlivé vplyvy, ako je chlad, teplo, hluk, chemické látky, atď., ktoré vyvolávajú v tele rovnakú „nešpecifickú“ fyziologickú reakciu (ulcerácia žalúdka a hrubého čreva, atrofia tkaniva imunitným systémom, zvýšená nadobličková hmota), ktorú nazval „stres“ [Selye, 1950].

Stres je preto nešpecifickou reakciou tela na akúkoľvek požiadavku, bez ohľadu na povahu stimulu, s identickými biochemickými zmenami, ktorého cieľom je čeliť akémukoľvek zvýšenému dopytu po ľudskom tele.

Táto fyziologická reakcia je navrhnutá tak, aby udržiavala to, čo biológovia nazývajú stavom rovnováhy alebo homeostázy, čo znamená stálosť alebo stabilitu parametrov tela, ako je telesná teplota, hladina glukózy, atď. Avšak, dlhodobý stres môže spôsobiť psychologické a fyziologické symptómy.

Model Hansa Selye 

Tento model, nazývaný „všeobecný adaptačný syndróm“, rozlišuje tri štádiá, ktoré sa porovnávajú s normálnou úrovňou rezistencie tela:

Ak rozsah stresovej udalosti nepresiahne normálnu kapacitu reakcie, telo nebude trpieť žiadnymi následkami. Na druhej strane, ak sú zdroje tela nedostatočné a nedokážu zvládnuť množstvo stresu, ktoré je potrebné zvládnuť, pravdepodobne sa vyskytnú všetky druhy problémov. Telo potom vstúpi do začarovaného kruhu; systém prispôsobenia sa vyčerpáva a následky stresu sú čoraz viac škodlivejšie. Niekoľko kritérií určuje, či osoba dosiahla alebo nedosiahla štádium poškodenia. Spočiatku je podráždenosť, potom nespavosť, bolesti hlavy, problémy s koncentráciou, problémy s pamäťou, atď.

Fyziológia stresu a adaptácie

Systém reakcie na stres (alebo nešpecifická adaptívna reakcia), ktorého funkciou je prispôsobiť sa situácii hodnotenej ako obmedzujúcej, je určený na ochranu tela (obranný mechanizmus).

Regulácia adaptácie na stres využíva „stresový systém“, ktorý zahŕňa:

• nervový systém (centrálny a autonomný)
• neuro-endokrinný systém
• nešpecifický imunitný systém (enzymatické systémy, nešpecifické cytokíny, komplementárny systém a NK bunky).

V nešpecifickej adaptívnej reakcii stresového systému (nervový a neuro-endokrinný systém) sú prítomné dva hlavné mechanizmy a hrajú zásadnú úlohu v reakciách tela na opakované stresy a pri prispôsobovaní vyrovnávania uvoľňovania adrenalínu a kortikosteroidov (glukokortikoidov):

Hlavnými funkciami katecholamínov a glukokortikoidov sú, na jednej strane, kardiovaskulárna stimulácia (zvýšená srdcová frekvencia, krvný tlak a hladina glukózy v krvi) a na druhej strane mobilizácia energetických zdrojov potrebných na svalovú námahu (glykogenolýza, lipolýza) ako protizápalový a imunosupresívny účinok.

Spôsob účinku adaptogénnych rastlín

Charakteristickou črtou pôsobenia adaptogénnych rastlín je to, že ich ochranný účinok v súvislosti so stresom nie je výsledkom inhibície (antagonistický účinok), ale účinku „jemnej“ stimulácie (agonistického účinku) „stresového systému“ (neuro-endokrinný a imunitný systém) podporovaním ochranného účinku pred stresom opakovaným podávaním.

Účinok adaptogénov je podobný účinku spôsobenému opakovaným fyzickým cvičením, ktoré spôsobuje stav nešpecifického odporu so zlepšenou výdržou v extrémnych podmienkach. Pôsobia v tele na rôznych úrovniach regulácie adaptovania na stresové faktory a aktivujú bežné receptory. Avšak podľa údajov z literatúry sú účinky adaptogénnych rastlín spojené najmä s endokrinným mechanizmom zahŕňajúcim os HPA. [Panossian 2003, Panossian 1999a, Panossian 1999b, Panossian 2010, Panossian 2011, Wagner 1994].

Adaptogénne rastliny sa preto dajú definovať ako „mierne“ stresové faktory, ktoré znižujú citlivosť obranných systémov tela a znižujú škodlivé účinky rôznych agresorov v dôsledku zvýšenia základnej úrovne mediátorov, zapojených do reakcie na stres. Ide o zníženie reakcie stresového systému tela.

Didier Guédon, Expert vo výbore pre francúzsky liekopis

Bibliografia:

Panossian A, Gabrielian E, Wagner H. On the mechanism of action of plant adaptogens with particular references on cucurbitacin R diglucoside. Phytomedicine 1999a;6:147-55.
Panossian AG, Oganessian AS, Ambartsumian M, Gabrielian ES, Wagner H, Wilkman G. Effects on heavy physical exercise and adaptogens on nitric content in human saliva. Phytomedicine 1999b;6:17-26.
Panossian AG. Adaptogens, tonic herbs for fatigue and stress. Alt Complement Ther 2003: 327-31.
Panossian A, Wikman G. Effects of adaptogens on the central nervous system and the molecular mechanisms associated with their stress—protective activity. Pharmaceuticals. 2010;3:188-224.
Panossian A, Wagner H. Adaptogens: a review of their history, biological activity and clinical benefits. HerbalGram 2011 (90):52-63.
Selye H. Stress. Acta Medical Publisher. Montreal, Quebec, Canada, 1950.
Wagner H, Nörr H, Winterhoff H. Plant adaptogens. Phytomedicine 1994;1:63-76.